Ten fajn pocit, keď ledva rozlepíte oči, vypnete budík na telefóne,a zistíte že je vysnívaný Piatok. Za to o trochu, trochu dosť horší pocit, keď si v hlave premietnete že vás čakajú dve písomky. Moja povaha je taká, že si z toho nerobí až takú veľkú vedu. Vždy sa spolieham (spolu aj so Saškou a Lenkou) že potrebné informácie na ktoré sa v zadaní písomky pýtajú, sa ku mne nejakým zázrakom dostanú a budem mať plný počet. Moje spoliehanie je na 99,9 % neúčínné, a vždy ťahám odpovede až z päty, ako to my hovoríme.
Vrátim sa späť k menej obľúbeným ránam.. Moju každodennú približne 2/3 ročnú rutinu mám zabehnutú. Umývanie zubov, mi vždy trvá ten istý čas, raňajky striedam,- jogurt, musli, musli, jogurt, jogurt,..Sama sebe sa čudujem že mi to ešte chutí, ale väčšinou už nevnímam chuť jahodovo smotanovej pochúťky, pretože tieto stereotypné činnosti, ako je spomínané raňajkovanie alebo obliekanie už ako tak ani nevnímam. Robím to automaticky. Tak ako naši rodičia, vstanú, nasleduje ranná hygiena, káva, cigaretka, čakanie v kolóne na ceste smerom k ich kancelárii,... Tak isto aj make-up si nanášam na tvár- pravá polka, nos a potom ľavá, zafixujem púdrom a dotvarujem obočie.("Neskrášľovala" by som si pleť, ak by som jumala dokonalú a čistú ako malé deti :D). Po takmer 1000 dňovej rutine, ak nerátam prázdniny, ktorá mi trvá presne pol hodinu,(minuta hore dole- keď si neviem rady s mojimi vlasmi, pretože keď idem spať s mokrou hlavou, tak ráno to je ešte horšie ako výbuch,)si idem obuť vansy. Som ten typ dievčaťa, ktoré uprednostňuje tenisky skôr, ako nejaké lodičky. Hodím tašku na plecia, napíšem Lenke či už ide, lebo býva o pár vchodov odo mňa. Už 6 rokov chodíme po tej istej trase, chodníky už sme vyšlapali, spolu aj s menšími trávnikmi, cez ktoré si krátime našu 7 minutovú cestu na 6 minútovú aj 50 sekundovú. Väčšinou na Lenku čakávam ja zo dve minútky, pretože buď: výťah je pokazený, zabudla som si ešte telefón, robila som si desiatu, nevedela som to nájsť, peniaze som si ešte pýtala, smeti som ešte musela vyhodiť. Ostatné "výhovorky" a povinnosti, ktoré nútia Lenku meškať si nepamätám. Behom tej dlhej doby som si na to zvykla, ale ja keď meškám raz do roka, tak som ten najhorší človek na svete a všetky výhovorky sú vždy použité proti mne. Aj na to som si zvykla a snažím sa nemeškať. Vítame sa vetami typu "no čo naučená" alebo "bóže mne sa nechce". Nepoznáme slovo ahoj, iba "ja som sa to neučila". Prejdeme našu dlhú cca kilometrovú cestu, ktorá spája naše vchody činžiakov a bránu nášho gymnázia. Keď sa ocitneme na ulici, na ktorej je odbočka už k našej škole, prevraciame očami. Dôvod je jednoduchý. Nie je to domáca úloha ktorú nemáme (ako vždy) ale romantické páry, ktoré nie sú až tak romantické, stočené rukami nohami hlavami do seba, a nevedia sa od seba odtrhnúť. Sklopíme pohľady, zamrmleme nepočuteľné "dobrý" fajčiacim profesorom pri autách a o pár metrov vstupujeme na našu luxusnú pergolu (chodník a nad ním je strecha, bohužial tá naša strecha sa tvári iba ako strecha, pretože keď prší tak vždy je najviac vody pod pergolou) a ideme do druhej budovy v poradí, kde máme triedu. Šlapeme po schodoch až na naše najvyššie tretie poschodie, stretáme známe tváre, uhýbame utekajúcim žiakom na hodinu do druhej budovy, pretože náš príchod do školy je 7:58, a tak. Žalúdky sa nám s prepáčením zdvíhajú keď prechádzame prvým poschodím a vidíme prvákov nasáčkovaných na lavičke. Silno flirtujú medzi sebou a podaktorí tam sedia ako peň peňazí a pozerajú na nás, ako keby sme ich mali zasvätiť alebo čo. So zrýchleným dychom prekonáme posledný schod, zakývam si s niektorými áčkarmi, ktorý majú vedľa nás triedu a debatujú medzi sebou na chodbe, a vojdem do triedy za Lenkou. Saša nás víta s cottage syrom na lavici so slovami "no čo viete tú matiku?"..Odpovedia za nás aj naši spolužiaci, "nie". Rozvalím sa na stoličku ako starý vajda, kuknem na čas, prečítam správu na fb, ale odpísať už nestíham, lebo sa dozvedám že máme dvojhodinovku v druhej budove. Vyťahujem zošit, peračník, beriem bundu, pretože vonku je ešte chladno a idem späť po schodoch dole. Čakáme pred chemickým labákom, kde sa robia ospevované pokusy. Nepredstavujte si pod tým namakaných chemikov so skúmavkami, mikroskopmi a kyselinami. Musím sa priznať že plášte máme rovnaké ako chemici, ale naše pokusy sú ale o 12 tried horšie. No a nemôžme mi ešte predsa robiť s kyselinami a tak, pretože ak by sa niečo stalo niekomu, tak má z toho zle učiteľka... Jedná sa o spomínanú dvojhodinovku experimentálnych vied, kde urobíte jeden chabý pokus, ktorému aj tak nerozumiete, aspoň ja a potom z toho robíte 3 hodiny labák, z ktorého aj tak dostanete 3 :D close enough. Rozpustili sme celaskon vo vode, merali sme pH, zapisovali to, popritom boli na fb na telefónoch a posielali sme naše momentky na snapchate ostatným ľuďom. Nekonečná dvojhodinovka sa skončila a o 20 min na nás už čakala matematika s triednou profesorkou. Vyšlapala som spoločne so svojimi spolužiakmi do triedy a prinieslo sa ku mne že áčkari majú odpovede na test zo sj. Aké milé prekvapenie, ani neviem ako a papiere s písomkou som mala v ruke. Feel like a boss, proste kontakty sú niekedy dôležitejšie :D. Vypracovávala som si to, čiže som sa v podstate aj na to učila, lebo nechcela som opisovať z ťaháku. Ani neviem ako a už zvonilo. Slovenčinu som odložila, rýchlo som vytiahla biely jogurt a šupla ho do seba jak poldecák :D:D. Triedna prišla so svojím typickým vážnym výrazom ako to zvyknú učiteľky robiť. O pár sekúnd počujem "Táni odlož zošit", poslúchla som ju, pichla zošit z matematiky do lavice, veď čo iné mi zostávalo. Rýchlo som si v hlave premietla vlastnosti kvadratických funkcií a zároveň som už ale tisíci ráz písala svoje priezvisko do pravého horného rohu. Pozerám na písmenká, ktoré píše učiteľka na tabuľu a začnem sa mrviť, pretože mám hlavu uplne vygumovanú (na matematike vždy) a pozerám na príklad ako keby som ho videla prvý krát... Písomku nejak zosmolím, a odovzdám ju učiteľke... Ten moment keď si myslíte že ste napísali písomku celkom fajn,ale aj tak z nej dostanete 4 ako vždy :D. Nie sú to vždy 4ky, ale ani nie jednotky. Niekedy sa zadarí a niekedy nie, no mne poväčšine nie :D. Kašlem na to, pomodlím sa za trojku, zjem jablko, pretože už zvonilo na prestávku, vyskúšam nadrtenú Lenku zo slovíčok a už kráčam smerom von z triedy za čakajúcou Sašou. Ideme na anglinu, voľnejšiu hodinu, kde si zase opakujem slovenčinu. Utekáme potom na obed (budova v ktorej je dole jedáleň a hore riaditelka a učebňa angliny), čiže nám stačí zísť dolu po schodoch, pípneme si s čipom, naložíme osie hniezda (koláče) na tácky a ideme sa najesť. Porozprávame sa trochu (ja, Kaja, Patrik a Saška) Saška rozpráva najviac, pretože nemá obedy a vždy dojedá zvyšky :D a kedže je sladké na obed, tak tých zvyškov nie je až tak, ale vždy sa nad ňou niekto zlutuje a dá jej kúsok z jedla :D. Máme čas, pretože nemčinár vždy mešká. Ležérnym tempom ideme po našej slávnej pergole, čakáme pred učebňou ešte ale 10min po zazvonení a potom si sadneme na naše miesta. Robíme nejaké cvičenia, ktoré väčšina z nás nemusí, asi tak ako reklamy na youtube. Fotíme sa na snapchat a niektorí, ešte dojedajú chutný obed. Konečne zazvoní a nasleduje posledná hodina, slovenčina. Všetci si opakujú nabiflené odpovede, a ja medzi nimi :D.Dokončujú sa posledné úpravy typu- pomýlte sa tam akože niekde nech nemáme skoro všetci 100%. Učiteľka vchádza, zloží sa, rozdá hárky do ktorých budeme písať, zadania od písomiek, každému kto mal odpovede odlahne,že nedala inú písomku, a ide sa písať. Dopisujem posledné písmeno, zatváram hárok s fajn pocitom, že už len zopár minút a prázdniny sa môžu začať :D. Známy zvuk zvončeka alebo čo to je, signalizuje jediné, zbal sa a choď domov čo najrýchlejšie vieš. Ako asi každá iná škola na Slovensku zapojená do súťaže (tuším o ihrisko) s Lídlom, tiež zbierame plastové fľaše a dostávame za ne blok v Lídli. Ja s Lenkou aj so Saškou sme mali cestu okolo Lídla, tak sme dostali do rúk igelitky s fľašami :D Išli sme ako cigáni, ktorí si idú načapovať vodu do potoka cez polku mesta. Dostaneme sa až ku stroju, do ktorého sa pichajú fľaše a ako inak, zákon schválnosti. Pred nami starší pán s dvomi veľkými mechmi fľaší. Tých zopár minút sme si odstáli a dostali sme sa aj my na radu. Fľaše sme tam pichali ako malé deti a samozrejme Lenku sme nechali nakoniec nech stlačí tlačítko, a dostanete blok. Potom sme sa prepchali cez pokladne, rozlúčili sme sa so saškou, lebo ona išla na vlak a my smerom k nášmu ghettu :D (štvrť so 4 činžiakmi, na ktorých sú balkóny každý inej farby. Už sme v polovici (našej 15minutovej cesty) rozoberajúc nejakú kaviareň, keď zrazu sa pred nami objaví asi 60tnik s blond parochňou. Obidve zostaneme ticho a v dostatočnej vzdialenosti sa otočíme a vo vzduchu sa zrazu vznáša nevyslovená otázka "že to mal parochňu". So smiechom a čudovaním sa rozdeľujeme, poprajeme si pekný víkend a každá ideme domov. Vo vchode ešte stretnem maminu so psom, ktorá sa chystá navštíviť babku, pozdravíme sa a začínam odomykať dvere. Dohodnem sa s kamarátom na 5tu na čaj, prezlečiem sa, najem sa a píšem tento super príspevok pre Sašku a Lenku, pretože sa určite budú po prázdninách v škole nudiť a nebudú mať čo čítať :D.
