Longboard Senica trip :D

Nedeľa s vedomím, že zajtra nevstávate do školy, ale vás čakajú (týždňové) prázdniny. Celkom fajn pocit. Vstala som o 9ej, lebo vždy si zabudnem zastrieť žalúzie a ranné svetlo ma zas a znovu zobudilo. Povedala som si že nevadí, a išla som sa naraňajkovať. S jogurtom v ruke a so zlepenými očami som čumela do telky, na 10 rokov starý seriál "Zajtrajšie noviny". Nebavilo ma to, tak som išla na fb  rollovať príspevky mojich "priateľov". Och áno ten a ten boli na diskotéke, úplne ma to "zaujíma", ten je vo vzťahu s tou, tá dala zdielať pesničku, lajk, lajk, lajk, vypnem fb, pozriem fotky na instagrame, lajk, lajk... Rozhodla som sa že napíšem Lenke, či nepôjde na longboard, lebo vonku je celkom pekne. Odpísala mi až o pol 11ej, keďže ešte logicky spala, a že či nepôjdem s nimi do Senice na chatu a na priehradu sa povoziť. Povedala som si že to je fajn nápad, a prečo to nevyužiť, keď aj odvoz som mala zadarmo. Išla som si rýchlo umyť hlavu, a urobiť rannú hygienu. S uterákom na hlave, v pyžame si čítam správu na telefóne že za 10min môžem isť dole :D. Rýchlo som si utekala vysušiť hlavu, načápala mejkap na tvár, dala rifle, prehodila šnúrky 

do starých vans tenisiek a nachystala longboard na chodbu. Mamina mi ešte obed rýchlo zohriala, ktorý som do seba nahádzala, a utekala som. Prišla som akurát a bola som aj vďačná tomu, že rodičia Lenky vždy meškajú 10 minút (ok, niekedy aj viac). Naložili sme veci a išli sme. O hodinu sme boli v Senici a čakali sme na križovatke pri námestí na zelenú. Prehodili sme zopár viet o tom, aká je Senica celkom fajn a čo tu všetko majú. O 10 min sme už boli pri priehrade, vystúpili sme, rodičia pokračovali na chatu a mi smerom k jazeru. Prišli sme, zložili sme sa pri vode a pustili sme sa do druhých raňajok. 

S plným žalúdkom sme sa vydali smerom na Senicu. Slnko svietilo, ale tú teplú jar nám kazil studený vietor, ktorý fúkal vždy proti nám, čiže teraz ako to píšem, tak si nohy absolútne necítim. Na štvrť ceste pri futbalovom ihrisku, kde je taká krčma alebo čo to je, kde v lete čapujú kofolu, sme si sadli na nejaké gauče či čo to tam bolo a doplnili tekutiny. Potom sme zase pokračovali, prišli sme až do parku, ktorý je pri futbalovom ihrisku. Kontaktovali sme maminku, že čo ako kedy, ja tu moju že žijem a že poďme do Lidlu. Ideme už po parkovisku, keď zrazu počujeme old punkové pesničky, ktoré zneli z nejakého starého auta, ktoré strážil nejaký 40 ročný punker v károvaných nohaviciach :D. Zasmiali sme sa a išli sme si kúpiť nejaké jedlo, ktoré sme potom schálovali na lavičke pri autobuske. Po chvíli sme sa rozhodli že ideme späť aby sme to stihli, pretože nás čakal ešte obed na salaši. Išli sme kus pešo, poohovárali sme, silno diskutovali a vymieňali názory. V polovici cesty sme sa "nalodili" na dosky, ako to pomenovala Lenka :D. Škaredo (ale len trochu) sme sa smiali na dôchodcoch, s ktorými sme sa stále predbiehali, kedže sme striedali chôdzu s odrážaním sa. Rozmýšľali sme nad tým aký majú život, keď celý deň nič nerobia v podstate. Veľmi silné úvahy nám išli z úst, či ohľadom starých ľudí, alebo množstvom športových ihrísk v Senici a jej okolí. Z myšlienok nás vytrhli dvaja chalani, ktorý tiež išli na longboardoch ale opačným smerom. "Nič moc"povedali sme si, keď sme si boli isté že dotyční sú v dostatočnej vzdialenosti od nás. Znova sme obsadili "gauče" pri futbalovom ihrisku. Sťažovali sme sa ako dôchodcovia, že nás všetko bolí. 

Premohli sme sa a posledné cca 2 km sme bojovali s vetrom (znova). Už také vyzimené, umorené sme zavolali rodičom, že čo a ako a chvíľu sme ešte posedeli pri vode, ako starí rybári. Zase sme si z niečoho robili srandu, takže úsmev na tvári sa nám zase objavil, aj napriek bolestiam nôh. Po pár minútach sme sa vydali smerom na salaš, ktorý bol od nás 60 metrov. Usadili sme sa vedľa tiet, ktoré mali zamestnané ruky držaním horúcich šálok, ktoré sme ale 3 krát predbehli na ceste späť a objednali sme si minerálku s kofolou. Tiež som si mohla dať čaj, ale čo už. Ďalej sme si vypýtali vyprážaný syr so zeleninou a Lenka klasika- hranolky s kuracím mäsom. V polke jedenia sa ku nám pripojili rodičia aj s menšou sestrou a doobjednali si halušky. Najedli sme sa, sadli do auta, a išli späť domov. V aute panovala fajn atmosféra, hlasy z rádia sa striedali s hlasom malej Izabelky a maminy, ktoré si pospevovali detské pesničky. Ani som sa nenazdala, už som sa lúčila, ďakovala a šlapala po schodoch do vchodu. Bolesť nôh som v mysli potlačila a privítala sa s rodičmi. Teraz ako píšem, tento sloh, alebo čo to je za zápisok do denníčka, si prehrávam v hlave ako som pekne strávila Nedeľu.