Ráno plač, večer smiech

Ráno, cestou do školy sa mi (akože) kotúľali slzy po lícach. Jediné čo ma potešilo bolo to že máme iba 5 hodín, čiže nás 12:35 pustia domov. Radosť mi pokazila veta od triednej matikárky "no budete tu do 1ej a namiesto slovenčiny budete mať matematiku a prepočítame si príkladíky".Po tejto veľmi potešujúcej vete som znechutenejší xicht nemohla dať, a pochybujem že sa mi to ešte niekedy v živote podarí. Vo zvyku máme chodiť po štvrtej hodine- angline na obed. Vo zvyku to už asi nebudeme mať, lebo vedúca kuchárka nám obed nemóóže dať, lebo má potom zle od riaditeľky keď si chodíme na obedy ako chceme. No fajn teda, k slzám z matematiky sa pridali aj slzy od hladu :D. 12:59 - toto číslo som hypnotizovala ako sa najviac dalo, a miestami som mala pocit že tá jediná jedna minúta neprejde. Kašľala som na to, a spolu s ostatnými spolužiakmi som už balila zošit s perom do tašky. Rozlúčila sa a ponáhľala som sa domov. K ranným chabým desiatim stupňom  sa pridalo ďalších 10, čo mi úplne vyhovovalo, lebo som išla s kamošom von. Usadili sme sa v parku, kde nás zohrievali slnečné lúče a tak som sa nasmiala, ako nikdy pred tým. Top odpočinok po škole v piatok, ležať na tráve, kecať, zápasiť s gumenými cukríkmi,..Po odpočinku sme schálili tresku, a počas nášho pobytu v meste  na nás ľudia divne pozerali. Asi to boli aj Kristiánove otrusinky, ktoré mu padali z úst ako Niagarské vodopády keď tlačil rožok, ale asi aj jeho herecké výkony, z ktorých mi tiež tiekli slzy ale od smiechu. Aj celkom rarita nájsť človeka s takou istou "krvnou skupinou". Srandičky, retardácie, mutácie, všetko možné čo sa len dalo a ku koncu som už nevládala mať zdvihnuté kútiky. Nastal čas lúčenia( rýchleho), lebo 2 minúty od nášho príchodu na sranicu :D prišiel vlak motorák. Posledné úsmevy, mávania a tak ako vždy. Po 4 hodinách smiechu, som si ešte odcvičila, nech nemám taký veľký pupok a zaľahla do postele.

Večera a nemiestne gesto :D

Vysnívaná fotka s psačím hovienkom :DD