Veľkonočné prázdniny 2k16

Pechoriť sa, germánske jazyky,... áno vieme, tieto maturity boli jedny z najťažších a ani ja som na nich nechýbala. Nebudem tu písať, ako som "sa silno pripravovala"... (Priznám sa, že tieto dve vety píšem už 13 minút, lebo odpisovanie na fb mi ide lepšie). Jedna malá príhodička- štvrtok som docvičila poobede a rovno som išla na pohotovosť, lebo som prechladla (nie, nemyslím tým sopel). Skončila som na infúzke (tí čo ma folowujete na ig tak viete :D) a 2 hodinové ležanie s ihlou v žile som si krátila na minimálnom jase s 12% baterkami. Kým mi tieklo posledné deci roztoku, sledovala som spoločensky unaveného spoluobčana, ktorý nevidel sprchu asi tak dlho ako ja učebnice. Priviezli ho z vedľajšej chirurgie do spoločnej "odkladárne", kde som ležala ja a ešte jedna teta. Po necelých 5 hodinách (3 hodiny som čakala, kým sa dostanem na radu... a že pohotovosť (y)), som prišla domov. Naši na druhý deň odišli na víkend preč, zostala som doma sama gazdovať a cez noc sa ku mne Sašena prišla prespať, lebo išla z dzedzinskej zábawi :D (Bola zapiť maturity a s Jarom Jagermaistrom prišla ku nám ako do noclahárne. Ale ne, sry, keď si to čítaš. Na raňajky mala wafle s čokoládou a ovocím, all inclusive.  Nemusela ani cigy a čúčo odovzdať na recepcii, aby sa mohla prespať a dať si guláš.
Zotavila som sa vďaka antibiotikám a čajom a pakovala sa odsedieť si pár hodín do školy. Nenazdala som sa a už tu boli "jarné" prázdniny, teda aj stále sú. Nasledovali typické návštevy babek dedekov... Koláče, chlebíčky, torty evrywer = myslia na moju objemovku dôsledne. Samozrejme, ani ja som sa nezaobišla bez oblievacieho rituálu. 9 hod ráno, Táňa (to som ja, keby neviete :D) ešte zalepené oči, otvorili sa dvere, otec s pohárom vody v ruke, voda na Táninej tvári a stene, otec so slovami prepáč odchádzajúc z izby, Táňa sa znova zakrýva, fotí mokrý flek na stene, zaspáva. Zobudila som sa o 11ej, že sa idem najesť a umyť si hlavu, na ktorej sa dali už pražiť rezne, tak boli mastné. Ale ani som sa nenazdala a už zvonili prví šlahači (ako to babka nazýva). Šlahači nemali vodu ale voňavku, vylej vodu a kúp voňavku a buď múdry ako šlahači. Po hodine sa bratranci zbalili s úsmevmi od ucha k uchu- dostali tonu sladkostí. Ešte ani neodišli a volal mi šlahač číslo 2 (keď nerátam otca). "Noo pod dole," zaznelo v telefóne. Slovné spojenie "pod dole" mi naznačilo že šlahač asi nemá na voňavku. Samozrejme som sa nemýlila a polke činžiaku som spravila amfiteáter. Na parkovisku pod oknami  susedov (vek. kateg. 60+) som schytala kýbel vody. Srandy kopec... 
Pondelkovú šibačku sme s Tomim (to je ten šlahač č.2) zakončili oblievačkou auta- z vonka si ho do pucu zobral on a ja z vnútra. Auto ako nové, okná som tak umyla, že som si miestami myslela, že tam ani nie sú. 
Toť asi vše :) pekný zvyšok (až 1deň) prázdnin...

Výlet- Thermalpark Dunajská Streda

"Neišli by sme teda dnes do Dunajskej ?" znela otázka od Tomiho. S učebnicami na stole a zúfalým výrazom v tvári som zhodnotila situáciu- 3792937291 učenia na maturity. Ale čas na "flákanie" sa vždy nájde. Dohodli sme sa na 3. hod poobede ale už podvedome som vedela, že kým sa vyšuchceme budú 4. hodiny. Samozrejme že to tak bolo :D Pred odchodom (píšem ako keby sme išli do Chorvátska), som ešte rezne pražila. Nie, srandujem. Išli sme na kebab lebo Tomiho žalúdok plakal od prázdnoty, asi tak ako aj môj rozum. Nechcelo sa mi pozerať sa na neho ako je, tak som si listovala časopis s bývaním, a na každú jednu kuchynskú linku dávala recenziu, či sa mi páči, alebo nie. Nasledovalo nastavenie navigácie a o pár minút sme počúvali- O dve sto metroU odbočte na smer Bra-tislaVa. Po diaľnici sme boli o pár minút v Ba, nasledovalo motanie a šuchtanie sa kvôli hustej premávke. Za Ba to už bolo prázdne a samozrejme že som nám cestu spríjemňovala mojimi speváckymi výkonmi, z ktorých Tomimu krvácajú uši. V Dunajskej sme sa zorientovali hneď vďaka dobrému značeniu, a ani sme sa nenazdali a už sme boli tam. Prezliekli sme sa do plaviek- nie v aute ale už v Aqua/thermal parku (pomenuj si to ako chceš), a odšuchtali sa cez hlavné dvere do "miestnosti" kde boli bazény... Všetky oči na mne súdia každý krok- starí ludia naložení v bazénoch mali oči všade a v žabkách na klzkej podlahe sa mi kráčalo veľmi úžasne. Nebudem popisovať ako sme sa čvachtali. Skúsili sme aj vonkajší (teplý) bazén. Jediné z čoho som bola smutná - nemohla som ísť na tobogán. Čas nám utiekol rýchlo a s rozmočenými prstami sme sa zhodli, že sme hladní. Vošli sme do reštiky, ktorá je súčasťou areálu. "Už nemáme jedlo." Znela odpoveď, keď sme sa pýtali, či majú jedálny lístok. Chápem že bolo vyše hodiny pred záverečnou a už sa im neoplatilo variť, ale aspoň nejakú bagetu... Zúfalo sme pozerali na suchý chlieb v košíku, čo bol asi ku gulášu na obed :D. Zrazu na nás zakričala Marlenka z neďalekej chladničky. Tak my hladní, ale 3 hod bez jedla sme si išli zákusky. 

Vymočení (nie vyčúraní), sme sa išli vysušiť, prezliecť a odšuchtať sa domov. Cesta späť bola pohodová a trocha pršalo. Dorazili sme príjemne unavení a "dunajskú" hodnotím 7/10 :D Určite tam choďte, len sa pripravte na maďarčinu z každej strany, starších ľudí z každej strany a tak.